Slovenskí chemici sa posťažovali na ceny energií a legislatívu EÚ
Najväčším súčasným problémom európskych a rovnako slovenských chemických a farmaceutických podnikov, ale aj celého priemyslu krajín EÚ výrazne znižujúcim ich konkurencieschopnosť, sú ceny energií. K ďalším hlavným problémom patria smernice Európskej únie (EÚ), predovšetkým REACH a Európsky systém obchodovania s emisiami (EU ETS) ktoré zvyšujú náklady firiem. Uviedli to predstavitelia Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu (ZCHFP) SR 23.júna 2014 na stretnutí v Bratislave za okrúhlym stolom s Danielom Calejom Crespom, generálnym riaditeľom pre podnikanie a priemysel Európskej komisie (Director General, DG Enterprise and Industry, European Commission).
Počas stretnutia Daniel Caleja Crespo oboznámil zástupcov slovenského chemického a farmaceutického priemyslu s priemyselnou politikou EK a aktuálnou otázkou zosúladenia ostatných politík s priemyselnou konkurencieschopnosťou. Venoval sa aj klimaticko-energetickému balíčku 2030 a s ním súvisiacim cieľom pre zníženie emisií, ako aj cenám energií a REACH.
Prezident ZCHFP SR Ing. Roman KARLUBÍK, MBA, vo svojom príhovore za okrúhlym stolom prezentoval aktuálnu situáciu chemického priemyslu na Slovensku. Na celkovej produkcii priemyselnej výroby Slovenska sa chemický a farmaceutický priemysel SR podieľa 18,5 %, v odvetví prevažujú malé a stredné firmy – v súčasnosti tu podniká 275 firiem s viac ako 20 zamestnancami. V roku 2013 zamestnávalo odvetvie 37 348 osôb a vyprodukovalo tržby 10,197 miliardy EUR, čo bolo medziročne o 5 % menej. Pozitívny vývoj zaznamenalo iba pododvetvie výrobkov z gumy a plastu, pod čo sa podpísal mierny rast výroby v slovenských automobilkách. Celý sektor však klesol, pritom hlavnou príčinou bol nízky zahraničný dopyt súvisiaci s krízou v EÚ, ktorý má pri extrémnej otvorenosti slovenskej ekonomiky rozhodujúci podiel.
R. Karlubík ďalej poukázal na to, že slovenská chémia je tvorená z európskeho pohľadu malými a strednými podnikmi, preto nie je ľudsky ani finančne pripravená akceptovať a dodržiavať náročné legislatívne predpisy, tak ako veľké podniky zo západnej časti EÚ. Ide hlavne o negatívny dopad najmä na malé a stredné podniky – napr. pri registrácii látok podľa nariadenia REACH, poplatky, ktoré musí vynaložiť malý a stredný podnik, sú na jednotku jeho produkcie rádovo vyššie, ako je to v prípade výroby tých istých výrobkov veľkými západoeurópskymi výrobcami. Každé sprísnenie legislatívy prináša dodatočné náklady. V tejto súvislosti preto podnikatelia oceňujú postoj slovenskej vlády podporujúci slovenský priemysel proti nezmyselne prísnym environmentálnym opatreniam a víziám EÚ. V poslednom čase napríklad v oblasti emisií. Tie prichádzajú v čase, keď celosvetovo nepanuje zhoda v oblasti dodržiavania Kjótskeho protokolu a tak tieto vízie o nulovej intolerancii v EÚ, bez ich celosvetového presadenia, by nielenže nemali význam, ale ďalej by zhoršili konkurencieschopnosť európskeho priemyslu.
Podľa R. Karlubíka je potrebné ďalej diverzifikovať zdroje energií, predovšetkým zemného plynu a ropy, ale i energetické prepojenia. Treba však prehodnotiť aj opatrenia v návrhu klimaticko-energetického balíčka s cieľmi do roku 2030. Zníženie emisií CO2 oproti roku 1990 takmer na polovicu a zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov na 27 percent je ranou pre konkurencieschopnosť priemyslu EÚ. Veď prehnané dotácie do obnoviteľných zdrojov sa podpísali pod súčasné zdeformované ceny elektriny. Ceny elektrickej energie pre podniky v členských krajinách EÚ sú tak priemerne dvakrát vyššie ako v USA a Rusku. Ceny plynu sú dokonca 3 až 4 – krát vyššie ako ceny pre ich konkurentov v USA a Rusku.
